Sen, ktorý nezostal len snom...

Autor: Martina Majerová | 26.4.2007 o 21:54 | Karma článku: 4,10 | Prečítané:  1786x

Nechce sa mi veriť, že nám to tak rýchlo ubehlo. Už len raz vystúpi biely mesiac nad vrcholce stromov a konečne nadíde ten dlho očakávaný Deň D. Opona sa zatiahne, všetky svetlá zhasnú a viac ako tisíc ľudí netrpezlivo sediacich v hľadisku zbystrí svoju pozornosť. V zákulisí sa ešte naposledy ozve náš nervózny šum sprevádzaný masovým objatím malé svetielko nad balkónom opakovane zabliká a z reproduktorov sa ozve ten dobre známy charizmatický hlas: "Dámy a páni, vitajte na predstavení študentského muzikálu Romeo a Júlia, ako to vidíme my. Prosím, vypnite si svoje mobilné telefóny, aby svojím zvonením nerušili priebeh predstavenia..." Vtom milý pán režisér vydá pokyn a my sa počas nasledujúcich dvoch hodín ocitneme v ďalekej Verone, meste, kde sa pred mnohými rokmi odohral ten známy príbeh Romea a Júlie. Príbeh lásky, naveky najsmutnejší, a predsa taký krásny...

Je tomu presne rok, čo sa Jozef rozhodol pustiť do realizácie tohto projektu. Áno, pamätám si akoby to bolo len včera keď sme sa trápili nad tým ako, kde a najmä za čo zohnať veci potrebné k tomu, aby sa nám podarilo spraviť muzikál. Napríklad mikroporty. To sú také tie malé zlaté mikrofóniky, ktorých kábel máte omotaný okolo tela a svietite pritom raz na červeno, inokedy zas na zeleno. To závisí od toho, či si pred vstupom na scénu spomeniete, že by nebolo zlé keby ste potlačili taký maličký čudlíček, ktorý zmení farbu na vysielači a vás potom budú môcť nazvučiť. A skĺbiť tanec so spevom? Že vraj nemožné? Niektorí z nás to vzali dokonca tak vážne, že začali pravidelne behávať, aby sa im podarilo získať aspoň akú - takú kondičku. To sa až neskôr ukázalo, že to vlastne vôbec nebolo potrebné :o).

Spoločne sme zvažovali aj iné námety na muzikál. Zaujímavé by bolo napríklad spraviť nejakú nie príliš často hranú, napriek tomu však kvalitnú komédiu, ktorá by sa páčila všetkým. To bol nápad nie síce zlý, no nakoniec sme sa aj tak priklonili k niečomu úplne inému. Presnejšie, rozhodli sme sa nacvičiť muzikál Romeo a Júlia, ako to vidíme my. Tragédiu zo všetkých najtragickejšiu, ktorej pôvodná myšlienka je živá skutočne v každom veku.

Začiatky boli, ako inak, neopísateľne ťažké. Textov bolo veľa, z hudby naopak ani tón, o tanci ani nehovoriac. Dalo to veľa námahy, času a prebdených nocí kým sa nám to všetko podarilo rozbehnúť. A keď ruku k dielu priložili aj ľudia, ktorí s takýmto niečím mali predsa len o čosi viac skúseností (a ak aj nie mali aspoň snahu pomôcť), postupne sme začali veriť, že sa nám z počiatočného sna vytvoriť niečo čo nás všetkých navždy spojí, podarí vytvoriť dielo, ktoré by mohlo zaujať aj okruh divákov o čosi väčší než je funclub pozostávajúci výlučne z našich rodičov.

Prípravy vrcholili a čas neúprosne letel. Väčšina rekvizít sa zháňala doslova na poslednú chvíľu a Tutuvillyho ešte aj teraz strasie zakaždým keď jeho netopierie uši zachytia nejakú výraznejšiu chybičku krásy, bez ktorej by to, na druhej strane, asi nebolo ono. Tutuvilly, to je taký super týpek, čo obetoval vlastný imunitný systém, len aby naša hra v konečnom dôsledku nadobudla rozmery muzikálu. (Samozrejme, on sa v skutočnosti volá inak, ale táto prezývka sa mu celkom hodí. Je taká... iná :o)))

Prvé dve vystúpenia – predpremiéry – však dopadli celkom dobre. Matica, ktorá sa za posledné týždne premenila na náš druhý domov napriek dvojnásobnej invázii študentov stále stojí a decká nás po predstavení dokonca odmenili nenúteným potleskom. No čo viac si človek môže priať?! Mňa dokonca nešokoval ani tak obrovský transparent v rukách mojich spolužiakov sediacich hneď v druhom rade ako skôr to, že sa tréma, ktorej som sa tak strašne obávala napokon takmer vôbec nedostavila. Je to úžasný pocit keď človek robí niečo, z čoho má radosť a môže sa o to podeliť i s ostatnými.

To čo sme si mali počas týchto dvoch dní možnosť odskúšať na ľuďoch, ktorých kritika je častokrát tou najtvrdšou a najnekompromisnejšou sa už o niekoľko hodín dostane do celkom iného svetla. Pár minút po 19-tej hodine budeme mať príležitosť dokázať všetkým ľuďom, ktorí nám tak veria, že sa v nás nemýlili. Scéna bude síce omnoho väčšia a stres sa tento raz dostaví v neporovnateľne väčšom množstve, no stále to bude o nás a o tom, čo sme spoločne za tých pár mesiacov dokázali. Režisér, zvukár, osvetľovač, herci, kulisári, šepkári, choreografka, inšpicientka, sponzori... Pod muzikál sa podpísalo skutočne veľa ľudí a my všetci sme mali tú česť stáť pri zrode sna, ktorý nezostal len takým obyčajným snom...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?